Stará Bystrica
Stará Bystrica je jednou z najstarších hornokysuckých obcí. Prvý záznam pochádza z roku 1417. Súčasná Stará Bystrica je pozostatkom obrovskej obce Bystrice, ktorá zaberala celé územie dnešnej Bystrickej doliny. Postupne sa z jej chotára vyčlenili obce Klubina, Nová Bystrica, Radôstka a ako posledná Harvelka. Spoločne s Novou Bystricou boli neskôr hlavnými ekonomickými ťahúňmi Tepličského panstva. Nachádzalo sa v nej správne centrum časti panstva volané Starobystrický dištrikt, z ktorého sa v štyridsiatych rokoch 19. storočia vyvinulo tzv. Bystrické panstvo. V jej chotári sa nachádzali dva panské majere. Jeden v Skríželnom a druhý Brýzgalov majer neskôr volaný Šimaškovým dvorom na Salajni. V obci boli dva pivovary. Jedným bol starý pivovar v oblasti konca Veľkého Potoka a druhý novší v oblasti dnešného Hámru. Pálenica alkoholu, kde sídlil i miestny árendátor, sa nachádzala v koncovej časti dnešného centra približne v miestach dnešného starého ihriska. V obci boli i tehelne na Salajni a na roli Vojtkovej. Panské píly boli v blízkosti osady Kanderovia. V priestoroch dnešného Hámru sa nachádzala správa panstva, neskoršie kuriálne kaštiele a v 18. storočí i jediná železná huť v Trenčianskej stolici. Ťažké obdobie zažila obec počas cholerovej epidémie roku 1831, ale i počas migrácie tunajšieho obyvateľstva do Banátu a krutých tzv. „skapaných“ štyridsiatych rokov 19. storočia. Dedina bola v oblasti najstaršou farnosťou, ktorej vznik je datovaný rokom 1697. Prvý kostol tu stál už od roku 1667. Nachádza sa tu veľké množstvo významných sakrálnych pamiatok z 18., 19. a 20. storočia, z ktorých veľkú časť zhotovili miestni kamenárski majstri Ján a Jozef Kuricovci. Skaly pre tieto diela boli vozené z kameňolomu v tunajšej doline Senkov, kde sa obyvatelia ukryli i pred vojnovým besnením druhej svetovej vojny. Obec v tom čase prišla o početnú židovskú komunitu, ktorá bola silným ekonomickým činiteľom v celej oblasti. V súčasnosti obec púta návštevníkov hlavne architektonicky unikátnym Slovenským orlojom na rínku sv. Michala, krásnou rozhľadňou na vrchu Bobovec a novootvorenou Beskydskou zelenou cestou vedúcou popod tento vrch. Pútavou je i budova tzv. Zbojníckej bašty, ale aj celkový tradičný ráz zrekonštruovaných centrálnych častí obce. Starobylosť tunajšieho teritória je podložená i množstvom nálezov kostrových pozostatkov pleistocénnych zvierat starých niekoľko desiatok tisíc rokov, ktoré boli úlovkom tu poľujúcich pravekých lovcov.
Nová Bystrica
Rozlohovo najväčšia obec na Kysuciach má v súčasnosti prvú písomnú zmienku datovanú rokom 1642, no jej existencia sa dá odvodiť už z urbára v roku 1635. Vznikla vyčlenením sa z pôvodného chotára obce Bystrice v priebehu prvej polovice 17. storočia. Jej zvyšné časti boli v tomto období dosídľované kopaničiarskym spôsobom. Patrili medzi ne i časti Vychylovka a Podrycerová, ktoré sa nikdy nestali samostatnými obcami. Po rozdelení panstva Strečno sa obec stala súčasťou panstva zo sídlom v Tepličke. Najstaršou stojacou pamiatkou je kaplnka u Andrisov postavená v roku 1828, pričom jej jadro pochádza ešte spred roku 1818. Významnou stavbou je kostol sv. Jána Krstiteľa dokončený v roku 1857 zásluhou miestneho farára Lukáša Tormášiho, ale i sochy sv. Jána Nepomuckého pred kostolom a Panny Márie vo Vychylovke. Samostatnou farnosťou sa obec stala v roku 1789. Prvá školská budova tu bola dokončená v roku 1805 na pozemku rodiny Bisahovcov. Pôvodne sa vyučovalo v budove miestnej fary. Takmer všetky staršie obecné písomnosti sú písané v starej slovenčine, čo svedčí o jej výučbe v tunajšej škole. Ťažké obdobie obec zažila počas cholerovej epidémie a následnom masovom odchode miestnych obyvateľov do Banátu. Počas druhej svetovej vojny v miestnych lesoch operovalo niekoľko partizánskych skupín. V období osemdesiatych rokov bolo na území pôvodných obcí Riečnica a Harvelka vybudované vodné dielo takže sa toto územie stalo katastrálnou súčasťou Novej Bystrice. Zo spomínaných obcí zostal zachovaný len kostol v Riečnici a nedávno bola dokončená budova kaplnky v Harvelke. Na oboch týchto miestach sa každoročne striedavo konajú stretnutia rodákov zaplavených obcí. Staršie budovy z týchto dedín boli premiestnené do Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke, ktoré sa začalo stavať už v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Okrem týchto stavieb je toto múzeum zaujímavé i zachovalou lesnou úvraťovou železničkou. Veľká časť Novej Bystrice sa nachádza v CHKO Kysuce. Sú tu zaujímavé prírodné výtvory ako Prahy riečky Vychylovky u Pavelka a Vychylovské skálie u Šudov.
Klubina
Prvá písomná zmienka o samostatnej obci pochádza zatiaľ z roku 1653. Tento priestor v podobe názvu potoka „Kulbucza“ je však zachytený už v metačnej listine Krásna nad Kysucou z roku 1417, ale následne i vo viacerých šľachtických lokálnych sporoch zo 16. storočia. Hustejšie osídlenie obce možno spájať hlavne s postupom valašského osídlenia v oblasti. Samotný vznik obce súvisí pravdepodobne s rozpadom pôvodnej obce Bystrice, respektíve tu možno hovoriť skôr o samostatnom konštituovaní v priebehu konca 16. storočia. Po vzniku farnosti v Starej Bystrici sa zväzok medzi oboma obcami stal omnoho tesnejším. V Klubinskom chotári sa nachádzal panský majer patriaci Tepličskému panstvu tzv. Kubinský dvor. V 17. a 18. storočí tu bola i skláreň a prevádzka uhliarne produkujúcej drevené uhlie. Miestny cintorín bol zriadený v roku 1811 a následne na ňom bola vybudovaná i drevená zvonica, ktorej replika dodnes stojí na cintoríne. Socha Panny Márie bola zhotovená v roku 1823. V rokoch 1837 a 1840 prešla rozsiahlejšou rekonštrukciou rukami starobystrického kamenárskeho majstra Jozefa Kurica. Koncom štyridsiatych rokov 19. storočia bola v obci vybudovaná nová škola. Predtým miestne deti navštevovali školu v Starej Bystrici. Takmer všetky staršie obecné písomnosti sú písané v starej slovenčine, čo svedčí o jej výučbe v týchto školách. V Múzeu kysuckej dediny vo Vychylovke je prenesený tunajší mlyn z konca 19. storočia. V priebehu druhej polovice dvadsiateho storočia obec zažila ťažšie obdobie v súvislosti s populačným úbytkom. V roku 1955 tu bol otvorený nový kultúrny dom. Pri výstavbe vodného diela v priestore Riečnice a Harvelky bol na Klubine v osemdesiatych rokoch zriadený pre vhodné podmienky kameňolom. Za týmto účelom bola dočasne vysťahovaná osada Králikovia, ktorá sa obnovila po jeho uzavretí v roku 1989.
Radôstka
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1653. Radôstka bola jednou z posledných súčastí pôvodnej Bystrickej obce, ktorá sa od nej odčlenila v polovici sedemnásteho storočia. Išlo hlavne o kopaničiarsku kolonizáciu obyvateľmi vtedy už Starej Bystrice. Obec spadala pod farnosť v Starej Bystrici a rovnako tam miestne deti dochádzali i za vzdelaním. Tunajšie obyvateľstvo prispievalo finančnou i pracovnou účasťou pri rekonštrukcii a údržbe školských a farských budov v Starej Bystrici. Takmer všetky staršie obecné písomnosti sú písané v starej slovenčine, čo svedčí o jej výučbe v starobystrickej škole. Obecné pozemky mala Radôstka pridelené panstvom vo Veľkom Potoku v Novej Bystrici. Slúžili na zvýšenie príjmu obecnej pokladnice. V chotári obce sa dlhšie obdobie nachádzal panský salaš. Rovnako sa tu ťažila železná ruda pre potreby hute v časti Hámer v Starej Bystrici. Od roku 1835 nastal odchod miestnych obyvateľov do Banátu, ktorý tu zapríčinil výraznejší populačný pokles. Cirkevná škola bola v obci vybudovaná v roku 1889. Táto však v roku 1932 vyhorela a budova novej školy bola dokončená až v roku 1939. Do konca monarchie mala obec vlastnú správu zastúpenú richtárom, podrichtárom a niekoľkými prísažnými. Po vzniku Československej republiky na istý čas prešla pod správu Miestneho národného výboru v Starej Bystrici. Znova sa osamostatnila v roku 1950. V roku 1998 bol posvätený architektonicky veľmi zaujímavý kostol sv. Andreja Svorada a Beňadika. Jeho realizácia bola zameraná na využitie tradičných materiálov Kysúc – kameňa a dreva. A na využitie tradičných remeselných postupov. Stavba získala aj ocenenie Európskej únie za vidiecku architektúru v Luxemburgu. (rok dopíše obec). V interiéri kostola je umiestnených viacero vzácnych umeleckých diel, ako napríklad oltár z carrarského mramoru, alebo bronzová socha trpiaceho Krista Imago Pietatis. Tento výjav sa naposledy použil v 15. storočí pri výzdobe rímskych bazilík. Krížová cesta v kostole je vytvorená tradičnou technikou maľovaním na skle. Zaujímavosťou je aj hlavný oltár, ktorý je vytvorený vo forme krídlového oltára a sú v ňou umiestnené tradičné ikony pripomínajúce životy patrónov kostola. (ešte môže doplniť obec Radôstka). Samostatnou farnosťou sa Radôstka stala 7. júna 2007. Obec pôvodne využívala pre svoje potreby cintorín v Starej Bystrici. Nový bol zriadený v súvislosti s cholerou v roku 1831 v časti Slezákovia. V obci sa nachádza niekoľko zaujímavých sakrálnych objektov z obdobia 19. a 20. storočia, medzi ktorými vyniká socha Krista u Skaličana, ktorú možno pokladať za dielo starobystrického majstra Jozefa Kurica.
Zborov nad Bystricou
Obec nesúca vo svojom názve pozostatky staroslovenského jazyka má doloženú svoju prvú písomnú zmienku rokom 1635. Samotný názov je podľa viacerých autorov odvodený zo staroslovanského termínu „Sbor“, čo môže značiť prítomnosť kresťanského kostola, ktorého pravdepodobná lokalizácia je dnes kladená na vrch Hájnica medzi Zborovom a Krásnom. Na samotnom vzniku obce má hlavný podiel valašské obyvateľstvo. Prítomnosť roztrúsených skupín tohto elementu prenikajúceho sem z oblastí Bystrickej doliny a oblasti dnešnej Oščadnice i Krásna nad Kysucou je odvoditeľné aj v predchádzajúcom období zo záznamov panských územných sporov. Zborov patril od svojho vzniku pod správu panstva Strečno, len v roku 1662 sa krátkodobo stal i majetkom mesta Žiliny. Po rozdelení panstva Strečno koncom 18. storočia sa stal súčasťou panstva Bytča-Strečno a majetkom rodu Esterháziovcov. Jedna z najstarších pamiatok obce sa tu už dnes nenachádza. Jedná sa o Kaplnku Ružencovej Panny Márie, ktorá je dnes umiestnená v areáli múzea Kysuckej dediny vo Vychylovke. Kaplnka pochádza s najväčšou pravdepodobnosťou z druhej polovice 19. storočia. Na jej realizácii sa podieľali i miestni zruční murárski majstri, ktorých služby boli vyhľadávané v tomto čase v celej Bystrickej doline. Pôvodne Zborov patril pod správu farnosti v Starej Bystrici. . Po vzniku farnosti v Krásne nad Kysucou v roku 1789 sa Zborov nad Bystricou stal jej filiálkou. Samostatnou farnosťou sa stal v roku 1996. Tunajší kostol je architektonickým riešením jednou z najzaujímavejších stavieb na dnešných Kysuciach. Za umelecké skvosty možno pokladať kostolné vitráže zhotovené akad. maliarom Vincentom Hložníkom, ale i korpus Ukrižovaného z duvalumína od akad. Sochára Alexandra Trizuliaka.
Krásno nad Kysucou
Územie Krásna nad Kysucou je jednou z najstarších osídlených oblastí horných Kysúc. Bola jednou z najstarších osád na Kysuciach. Prvá zmienka o osade pochádza už z roku 1325 v súvislosti s jej prenájmom žilinskému richtárovi Jánovi Petzoldovi. O niekoľko desiatok rokov sa Krásno nariadením Ľudovíta I. stalo na dlhú dobu súčasťou majetkov žilinského dedičného richtárstva. Počas divokého obdobia po bitke pri Moháči bolo Krásno niekoľkokrát predmetom záujmu a následných bojov mocných šľachtických rodov v oblasti. Koncom 17. storočia, po odhalení Vešeléniho sprisahania a potlačení Tököliho povstania, sa Žilina i Krásno stávajú súčasťou rozdelenej časti pôvodného panstva Strečno. Táto časť dostala názov panstvo Bytča-Strečno a bola pod správou rodu Esterháziovcov. Krásno v ňom už malo samostatné postavenie. V tejto dobe tu malo silné zastúpenie reformačné hnutie. Samostatnou katolíckou farnosťou sa Krásno stalo v roku 1789. Najstaršou doloženou pamiatkou je dochovaný kamenný most stavaný v priebehu dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov 19. storočia spoločne s Prašivým mostom, ktorý zničili Nemci počas 2. svetovej vojny. Významným je i kostol sv. Ondreja dokončený v roku 1868. Územím Krásna prechádzali v minulosti i súčasnosti dôležité komunikačné uzly. Neustály populačný nárast v priebehu storočí, ale i historická starobylosť vyslúžili Krásnu nad Kysucou v roku 2001 zaslúžený štatút mesta. V Krásne bol v minulosti objavený zub mamuta, presnejšie stolička mamuta dlhosrstého. Dnes je preto v priestoroch tunajšieho kultúrneho domu otvorená stála expozícia Kysuckého múzea zameraná na faunu a flóru severozápadného Slovenska, ktorej hlavnou atrakciou je replika mamutej samice v životnej veľkosti. Okrem toho je tu i stála expozícia Kysuce v minulosti zastúpená predmetmi historického, etnografického, ale i archeologického významu. V lokalite totiž boli nájdené i viaceré cenné archeologické nálezy napríklad aj zo slovanského obdobia.
Zaniknutá obec Riečnica
Prvá písomná zmienka o obci Riečnica pochádza z roku 1696. Podľa zárubkového výberu daní v 19. storočí možno pôvodnú osadu označiť za čisto kopaničiarsky osídlenú. Išlo podľa všetkého hlavne o osídlenie obyvateľstvom Terchovej. Táto dedina je z historického hľadiska zaujímavá hlavne tým, že ako jedna z mála Kysuckých obcí mala počas svojej existencie postupne tri kostoly. Prvý kostol bol zhotovený v prvej polovici osemnásteho storočia na kopci nad súčasným. Je zachytený v záznamoch prvého vojenského mapovania. Samostatnou farnosťou sa obec stala v roku 1788. V deväťdesiatych rokoch 18. storočia došlo k výstavbe druhého kostola na priestranstve pod dnešným. Súčasný kostol bol dokončený v roku 1905. Pri výstavbe vodného diela bol naplánovaný jeho odstrel, ale vďaka snahám niekoľkých tunajších obyvateľov sa ho podarilo zachrániť. I dnes možno v jeho múroch badať pozostatky navŕtaných dier pre odstrel. Napriek tomu, že okolie kostola bolo výraznejšie zastavanou oblasťou, pozostávala Riečnica z množstva roztrúsených dvorov. Na vrchu, kde stál úplné prvý kostol, bol neskôr zriadený obecný cintorín. Pôvodný cintorín ležal o niečo nižšie na tom istom brehu. V priestore pod kostolom sa okrem obydlí nachádzala aj farská budova, stará urbárska budova a pôvodná škola z 19. storočia. Približne v priestore začiatku vodnej hladiny sa v 18. a 19. storočí nachádzali dva panské mlyny a krčma.
Zaniknutá obec Harvelka
Územie obce pôvodne patrilo k Starej Bystrici. Ostalo v jej vlastníctve spoločne s Chmúrovskou dolinou po vyčlenení Novej Bystrice z chotára pôvodnej Bystrice počiatkom 17. storočia. Z pôvodných sezónnych obydlí v tejto oblasti sa postupom času stali trvalo osídlené osady. Napriek tomu, že to bolo vzrastajúci počet obyvateľstva to umožňoval aj skôr, obec sa osamostatnila až v roku 1952. Prechádzala ňou pôvodná cesta spájajúca Kysuce s Oravou. Z obce pochádza aj súčasný nitriansky biskup mons. prof. ThDr. Viliam Judák, PhD.
Autor textov: PhDr. Marián Liščák, PhD.