Územie Bystrickej doliny pôvodne patrilo k Starohradskému panstvu. V 14. storočí sa majetkové pomery v stolici zmenili a dominanciu v oblasti prebral hrad Strečno a k nemu prislúchajúce panstvo. Na úkor pôvodného Starohradského panstva si Strečno pričlenilo viaceré územia na pravom brehu Váhu siahajúce až na kráľovské konfínium s Poľskom. To znamená, že pohltilo i oblasť vtedajšieho územia Bystrickej doliny. Je vysoko pravdepodobné, že územím Klubinskou dolinou v období stredoveku prechádzala obchodná cesta do Poľska. Bystrická dolina bola podľa všetkého osídlená už v období stredoveku. Už od začiatku 16. storočia tu možno predpokladať i prítomnosť valašského elementu a s ním súvisiacej postupnej kolonizácie, ktorá sa sústredila hlavne na osídľovanie pohraničných a vyššie položených oblastí Bystrickej doliny. Dokumenty popisujúce valašskú prítomnosť v odľahlejších oblastiach sami o sebe naznačujú a potvrdzujú staršie osídlenie v centrálnom priestore Bystrickej doliny. Pôvodne bola na Bystriciach len jedna obec Bystrica a z nej sa postupom času začali vyčleňovať jednotlivé obce.
V 17. storočí Strečnianske panstvo patrilo Františkovi Vešelénimu. Po odhalení sprisahania proti panovníkovi Leopoldovi I. bol majetok rodine odobraný. Strečnianske panstvo daroval panovník generálom Fridrichovi a Jánovi Jakubovi Lövenburgovcom a ešte predtým dostali kus Strečnianskeho a Vígľašského panstva Esterháziovci. Týmto procesom sa započalo rozdelenie pôvodného Strečnianskeho panstva na panstvá: Bytča-Strečno, Teplička a neskôr Gbeľany.
K časti panstva, ktorú získali bratia Ján Jakub a Fridrich Lövenburgovci, patrilo územie, ktoré sa už predtým označovalo ako „dominium Teplicka“. Patrili sem Stará a Nová Bystrica, Gbeľany, Klubina, Lutiše, Oškedra, Pažitie, Radôstka, Riečnica, Strečno so Zlatným, Teplička, Terchová, Tižina, Vadičov. Fridrich Lövenburg zomrel v roku 1715 bez mužského potomka zanechajúc vdovu a dcéru Annu Margitu, ktorá sa vydala za grófa Fridricha Windišgráca. V roku 1751 došlo medzi deťmi Fridricha Windišgráca k deleniu majetku. Panstvo sa rozdelilo na panstvá Tepličku a Gbeľany. Tepličke ostali Stará a Nová Bystrica, Klubina, Oškedra, Radôstka, časti Riečnice a Strečna. Zároveň sa oba vzniknuté celky osamostatnili i po hospodárskej a súdnej stránke a užívali samostatné označenie. Predtým sa celý Vešeléniovský podiel nazýval: Panstvo Strečno, Löwenburgovská časť. Tepličianske panstvo si ponechal Windišgrácov syn Jozef a jeho sestre Anne Márii, ktorá sa vydala za grófa Karola Šeréniho, pripadlo Gbelianske panstvo.
Väčšina Bystrickej doliny (časť obce Riečnica patrila ku Gbelianskemu panstvu) tak patrila začiatkom 19. storočia, presnejšie do roku 1809, k majetkom Jozefa Windišgráca. Ten však svojimi neúspešnými špekuláciami prišiel o väčšiu časť svojich majetkov, medzi iným i o Tepličianske panstvo. To sa po niekoľkoročnom procese odovzdalo ako náhrada za dlžoby janovským kupcom. Od nich na kratší čas mali Tepličianske panstvo v rukách František Lamoš z Lipovca, František Brentano di Cimaroli a gróf Solignac. Od neho v roku 1814 panstvo napokon kúpil viedenský bankár gréckeho pôvodu Juraj Sina za 80.000 zlatých. V rukách jeho potomkov zostal tento majetok do roku 1910. Pod Sinovou správou sa z panstva vytvorili dva dištrikty – Starobystrický a Tepliančsky. Tunajšie obyvateľstvo samo seba od štyridsiatych rokov 19. storočia považovalo za príslušníkov panstva Bystrického: „My jakožto poddany v slavnem Panstvy Bistriczkom“.
Autor textu: PhDr. Marián Liščák, PhD.