Majer v Klubinskej doline, neskôr horáreň Kľučka
V týchto miestach sa nachádzal jeden z najstarších panských majerov na území Bystrickej doliny. Volal sa Kubinským dvorom a je zakreslený už na mapách prvého vojenského mapovania zo sedemdesiatych rokov 18. storočia. Pôvodne čisto samostatný panský majer sa neskôr stal súčasťou Brýzgalovského majera, ku ktorému boli on i jeho pozemky pričlenené. Slúžil hlavne ako vysunutá základňa pre lovcov panskej zveriny a zároveň i ako miesto kde sa úlovky spracovávali. Príjmy z ulovenej zveriny tvorili okrem ťažby dreva najväčší príjem do pokladnice Tepličského panstva. Okrem toho sa tu v menšom meradle, tak ako na iných statkoch, pestovali zemiaky a rôzne obilniny. Dá sa predpokladať i chov menšieho statku. Správcom majera bol tzv. majer, teda človek, ktorý bol zodpovedný za korektné a rentabilné fungovanie dvora. K majeru patrili lokality Na Rastoky, Pod Bryzgalku, Na Korabe, Na Blaškovej, Pod Rastočky, Kováčov potok, Na Ostredku, Nad Majerom, Baczmanov potok, Na Matišky a Krížová. V priestore nižšie križovatky, povedľa cesty, sa nachádza pomník neznámeho vojaka, ktorý tu padol počas druhej svetovej vojny.
Kameňolom v Klubine
Okrem toho, že z tohto miesta je nádherný výhľad na oblasť Bystrickej doliny, je tento kameňolom aj pamätníkom najrozsiahlejšej stavebnej činnosti v tejto doline. Slúžil ako zásobáreň kamenia pri výstavbe Vodného diela Nová Bystrica. Kameňolom, podobne ako samotný začiatok stavebných prác na priehrade, bol otvorený v roku 1983. Za účelom výstavby vodného diela bol vybudovaný i cestný obchvat Starej Bystrice. Nalámané kamenie bolo prevážané ťažkou technikou jednak spomínaným obchvatom, ale i hore riekou Bystricou. Z dôvodu bezpečnosti tunajších obyvateľov bola pred otvorením kameňolomu vysťahovaná miestna osada Králikovci, nachádzajúca sa v jeho blízkosti. Po uzavretí kameňolomu v roku 1989 sa časť jej obyvateľov znova vrátilo do svojich príbytkov. Samotná vodná nádrž sa po svojom otvorení v roku 1989 okrem úžitkových vlastností stala neplánovane i jednou z najkrajších oblastí Kysúc. Celkový objem nádrže je okolo 34 miliónov metrov kubických vody a celková zatopená plocha tvorí 181,4 hektára. Zásobuje pitnou vodou okresy Čadca, Kysucké Nové Mesto a Žilina. V bezprostrednej blízkosti priehrady nie je vzhľadom na jej účel povolená rekreačná činnosť a športové rybárstvo.
Hámer v Starej Bystrici – sídlo panstva
V minulosti bola táto časť jednou z najdôležitejších v celej Bystrickej doline. V osemnástom storočí tu bola utvorená prevádzka jedinej železnej hute v Trenčianskej stolici. Od podniku je odvodený aj názov Hámer. V priebehu tohto storočia tu bol sprevádzkovaný i miestny pivovar. Išlo však hlavne o správne centrum Starobystrického dištriktu, kde sídlili všetci miestni panskí úradníci. Hlavným správcom miestneho dištriktu bol provízor, ktorý bol podriadený direktorovi v Tepličke. Veľké krutosti na miestnom obyvateľstve napáchal v období začiatku 19. storočia provízor Ján Koiš. Po zriadení Bystrického panstva v štyridsiatych rokoch 19. storočia došlo v tomto priestore k výstavbe kuriálnych kaštieľov. V 18. storočí došlo i k regulácii miestneho potoka pod vrchom Bobovec do dnešnej podoby, keďže v tomto priestore rozdvojená rieka vytvárala umelý ostrov. Cez rieku viedli drevené lávky, ktoré umožňovali prechod do Radôstky, ktoré prudká povodňová činnosť každoročne strhávala. Tunajší kríž je jedným z najstarších starobystrických sakrálnych objektov. Je zachytený už na mape z roku 1824. O jeho veku vypovedajú okrem iného aj pri ňom stojace mohutné lipy.
Majer u Brýzgalu – dnešná časť Budošovia v Starej Bystrici
Tento majer bol jedným z dvoch veľkých hospodárskych statkov panstva na území Bystrickej doliny. Každý majer mal svojho správcu – majerského, pod vedením ktorého tu pracovalo viacero osôb. K majeru prináležali poľnohospodárske pozemky, na ktorých sa pestovali rôzne komodity. Hlavne ovos a zemiaky, ale aj množstvo iných poľnohospodárskych surovín. Zemiaky slúžili hlavne pre potreby miestnej pálenice. Na samotnom majeri sa choval hovädzí a bravčový statok pre potreby panstva. Na roliach, ktoré k majeru patrili, chodili robotovať určení obyvatelia obce. V roku 1845 dalo panstvo tesárom Adamovi Jantošovi a Ondrejovi Pastuchovi nadvihnúť a pokryť šindeľom maštaľ na tomto majeri. V druhej štvrtine 19. storočia bol k nemu pripojený i pôvodne samostatný Klubinský majer.
Osada Kanderovci v Starej Bystrici – chránené lipy
Socha Panny Márie u Kanderov bola osadená v roku 1837. Ide s najväčšou pravdepodobnosťou o dielo starobystrického kamenárskeho majstra Jozefa Kurica. Pôvodná socha bola prevezená do kostola v Starej Bystrici. Na tomto mieste je dnes ako náhrada umiestnená socha Panny Márie Fatimskej. Pri soche stoja zákonom chránené lipy, ktoré tu boli zasadené v čase jej osadenia. Ich vek možno teda s takmer určitou presnosťou odhadnúť na 170-180 rokov. Dôkazom je hlavne mapa obce z roku 1824, kde sa v tomto priestore ešte žiaden sakrálny objekt nenachádzal. Socha stála pri odbočke do osady Kanderovia, ktorá sa pôvodne rozprestierala bližšie k rieke Bystrica. Cez rieku viedla lávka do dnes už neexistujúcej osady Kefsa. Tá svoj zlatý vek zažila v priebehu 18. storočia a začiatku 19. storočia a možno ju spájať so židovským obyvateľstvom, ktoré sa v tejto časti obce výraznejšie sústredilo. V priestore osady Kráľovia malo svoju školskú budovu a na Salajni cintorín. V radovej zástavbe na Salajni sa v smere na Klubinu nachádza ďalšie významné Kuricove dielo. Je ním socha sv. Antonína zhotovená pravdepodobne v roku 1828.
Dolina Senkov v Starej Bystrici
Dolina Senkov je pre históriu Starej Bystrice veľmi dôležitým miestom. Tunajší ľud k tomuto miestu prechovával od nepamäti veľkú úctu. Pravdepodobne v období 18. storočia tu bol zriadený kameňolom. Kameň z tejto oblasti bol odolnejší ako všade v okolí sa nachádzajúci pieskovec. Niet pre to divu, že najvýznamnejší starobystrický umelec Jozef Kuric všetky svoje sochy zhotovoval z kameňa nalámaného práve v tunajšej doline. Dokonca i pri tvorbe sôch pre panstvo mu kameň pre sochy vozili z tejto oblasti. Keďže svoje remeslo zdedil po svojom príbuznom Jánovi Kuricovi, je pravdepodobné, že aj on svoje práce zhotovoval z miestneho kameňa a Jozefa oboznámil s jeho kvalitami. Dolina Senkov sa stala dôležitým aktérom dejín i počas druhej svetovej vojny. Počas ťažkých časov prechodu frontovej línie Starou Bystricou tu dedinčania prečkali nebezpečenstvo vojnovej vravy. Ako poďakovanie Bohu za záchrany životov tu po skončení vojny zhotovili na pamiatku Kríž vďaky, pri ktorom si každoročne pripomínajú svätou omšou toto utrpenie. Počas skrývania v Senkove sa od granátov spustil v dedine reťazový požiar. Popolom ľahlo 135 obytných domov a množstvo hospodárskych budov. Mnoho ľudí prišlo o celý svoj majetok, a tak tieto udalosti v dušiach starobystričanov zanechali veľmi hlboké rany.
Sedlo pod Černatínom
Vrch Černatín je jednou z najzáhadnejších častí Bystrickej doliny. Vznik názvu vrchu je podľa rôznych etymologických teórií kladený jednak do keltského a v druhom prípade do slovanského obdobia. Obe však stotožňujú vrch s hradiskom, ktoré sa tu mohlo rozprestierať. Tieto teórie podporuje aj miestna legenda o hrade na tomto vrchu. Odpovede na podobné otázky môže priniesť rozsiahlejší archeologický výskum. Situáciu však sťažuje fakt, že počas druhej svetovej vojny bola na Černatíne zriadená najskôr protiletecká hlásna služba a neskôr guľometné hniezdo. Isté je, že názov vrchu je jedným z najstarších v Bystrickej doline, nakoľko ho udáva už metácia Krásna nad Kysucou z roku 1417. Traduje sa, že v priestore vrchu sídlil počas valašskej kolonizácie miestny vojvoda. Fakt, že nejde len o domnienky potvrdzujú záznamy panstva z 19. storočia, ktoré hovoria o richtárskej roli pod Černatínom. Valašských vojvodov-šoltýsov po zrušení ich výsad totiž zväčša pretransformovali na dedinských dedičných richtárov. Neskôr panstvo zrušilo aj dedičné richtárstvo a richtárov si každoročne volili obyvatelia obce. V prvej polovici 19. storočia došlo k sporu o Černatín medzi obyvateľmi Starej Bystrice a Radôstky. Napriek príslušnosti vrchu do vtedajšieho starobystrického chotára ho provízor Ján Koiš na základe úplatku prisúdil Radôstke. Toto už takmer 200 ročné rozhodnutie pretrvalo do dnešných čias, a tak i v súčasnosti Černatín patrí Radôstke. V súvislosti s názvom Černatín ešte treba spomenúť etymologickú teóriu odvodzujúcu názov vrchu od slovanského boha Černoboga, pričom možno v tomto duchu odvodzovať i ďalšie miestne chotárne názvy napr. Krasotín-Krasina, Radôstka – Radegast, Ľadonhora – Lada.
Majer v Skríželnom v Starej Bystrici
Po Brýzgalovom majeri bol majer v Skríželnom druhým najväčším majerom časti Tepličského panstva s názvom Starobystrický dištrikt a neskoršieho Bystrického panstva. Majer tu je doložený už v 18. storočí. Traduje sa dokonca, že už Juraj Jánošík tento panský majer prepadol a vypálil. Napriek tomu, že čiastkovo slúžil ako poľovnícka základňa, boli jeho hlavnými činnosťami poľnohospodárska činnosť a chov statku. Správcom bol tzv. majer, ktorý dohliadal na chod celého dvora. V 19. storočí bol pravdepodobne istý čas tunajším majerom i neskorší významný novobystrický richtár Ján Bisaha. V zápiskoch prvého vojenského mapovania zo sedemdesiatych rokov 18. storočia sa hovorí, že majer pozostával z hlavných budov a niekoľkých prislúchajúcich, ležiacich hlbšie v doline. Cesta bola vozom zjazdná len po majer a k ďalším budovám, ležiacim pravdepodobne v oblasti Bolgušovcov, bol prechod možný len pešo. K majeru patrili oblasti Na Matejčikovej, Podskaliská, Na Kadlube, Pod Grapu, Na Vypálenej, Za Humny, Od Vyšnianskeho a Do Potočkov. Vo vzdialenejšom priestore za vrchom Čierna Lutiša sa dnes nachádza aj Prírodná rezervácia Čierna Lutiša vyhlásená rezerváciou v roku 1972. Táto je významným ojedinelým zvyškom zachovalých, pôvodných klimaxových spoločenstiev vo flyšovej oblasti Kysuckej vrchoviny.
Rozhľadňa v Starej Bystrici
Rozhľadňa na kopci Bobovec je jednou z prvých lastovičiek v snahe o radikálnejšie riešenie nedostatočnej rozvinutosti turistickej infraštruktúry v priestore Bystrickej doliny. Keďže na kopci nie je dovolená infraštruktúra, elektrická energia pre jej potreby sa vyrobí pomocou menšej veternej elektrárne. Vedie sem značená cesta z Rínku sv. Michala po asfaltovej ceste III. triedy, miestnej komunikácii a následne po lesnom chodníku. Projekt výstavby veže je súčasťou projektu Rozhľaďme sa, ktorý sa okrem samotnej stavby sústredí i na obnovenie turistickej trasy Priehybok-Veľká Rača v Poľsku, označenie existujúcich lesných chodníkov a ciest na slovenskej strane, vybudovanie niekoľkých oddychových miest a vypracovanie celkovej spoločnej turistickej stratégie s poľskou stranou oblasti Rajcze. Projekt je spolufinancovaný Európskou úniou z prostriedkov Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Poľsko-Slovenská republika 2007-2013. Cieľovými skupinami sú návštevníci a obyvatelia Bystrickej doliny, Gminy Rajcza a celého pohraničného regiónu. Dobudovaním cyklotrás a turistických trás na slovenskej strane sa vytvoria nové možnosti pre nadšencov turistiky, ale zároveň sa vďaka značeným trasám zjednoduší plynulý prechod do Poľska a naopak. Tieto aktivity by sa tak mali pozitívne odraziť vo zvýšenej návštevnosti oboch regiónov. V priestore samotnej rozhliadne bude priebežne umiestnená vyhliadka, pozorovateľňa pre pozorovanie migrácie zveri, aj stála expozícia obrazov Jaroslava Veličku. Celková výška rozhľadne je 16 metrov.
Stará Bystrica – nám. sv. Michala, orloj
Dominantou tunajšieho tradične ladeného námestia je okrem sochy sv. Michala a Zbojníckej bašty hlavne unikátny Slovenský orloj. Orloj je vlastne najväčšou drevenou sochou na území Slovenskej republiky. Jeho celková kompozícia predstavuje sediacu Madonu, Sedembolestnú Pannu Máriu, patrónku Slovenska. Návrh pochádza od akademického sochára Lovišku. Ten bol do architektonickej podoby pretvorený architektom Ivanom Jarinom. Šesť bronzových plastík vo výklenkoch predstavuje najvýznamnejšie osobnosti slovenskej histórie. Sedem sôch slovenských apoštolov vytesal z topoľového dreva ľudový rezbár Peter Kuník z Tvrdošína. Srdcom orloja je astroláb, teda ciferník s astronomickými údajmi. Práve ten činí orloj jediným a prvým na Slovensku. Samotná socha sv. Michala Archanjela a fontána sú rovnako dielom akad. sochára Viliama Lovišku. Ďalšou dominantou je Zbojnícka bašta, pred ktorou je umiestnený Zbojnícky kameň, od ktorého má svoje pomenovanie. Autorom stavby je rovnako Ivan Jarina. Zbojnícky kameň sem bol prenesený z vrchu Černatín, ktorý je historicky jedným z najstarobylejších miest v oblasti doložený písomne už rokom 1417. Názov Zbojnícky je odvodený od miestnej legendy o tancujúcich vílach so zbojníkmi. Okrem týchto stavieb boli na námestí postupne zreštaurované budovy základnej školy, obecného úradu, kostola sv. Michala Archanjela a Kolenovho domu. Všetky tieto stavby boli znova navrhnuté architektom Ivanom Jarinom, podobne ako tzv. Bielkov dom, ktorý bol vystavaný od základov.
Centrum Starej Bystrice – židovská synagóga, Židia, pálenica
V týchto miestach stála do obdobia druhej svetovej vojny židovská synagóga. K stavbe tohto objektu došlo v roku 1901 v miestach dnešnej školskej bytovky. Židovská komunita začala do obce prichádzať z územia Haliče v druhej polovici 19. storočia v súvislosti s kladným dopadom viacerých osvietenských reforiem. Komunita sa sústreďovala na dolnom konci dediny, kde si v prvej polovici 19. storočia zriadila aj školskú budovu a cintorín. V tom čase pozostáva zo 16-17 rodín a mala aj vlastného richtára. Podľa názvu sa dá predpokladať ich širšia koncentrácia v dnes už zaniknutej osade Kefsa oproti dnešnej osade Kanderovia. Židovská komunita sa postupne stala veľmi dôležitým ekonomickým faktorom v oblasti, keďže dostala pod kontrolu prakticky všetky pohostinstvá, rôzne druhy obchodov a dokonca i niektoré významné funkcie panstva. Jednou z nich bola napríklad funkcia panského árendátora, ktorú zastával Izrael Langfelder a sídlil v miestnej pálenici lokalizovateľnej do priestorov dnešného starého futbalového ihriska. Jeho hlavnou funkciu bolo požičiavanie finančných prostriedkov obciam i jednotlivým obyvateľom s nasledujúcim ziskom. Samotná pálenica bola komplexom niekoľkých budov. Pôvodne v nej sídlil i správca Starobystrického dištriktu. Jej hlavnou činnosťou bola výroba viacerých druhov destilátov a ich následná distribúcia po oblasti a krajine. Oproti budove synagógy mala židovská komunita v období prelomu 19. a 20. storočia školskú budovu. Po zavedení štátnej ľudovej školy v roku 1914 už slúžila len na výučbu židovského náboženstva. Prakticky celá miestna židovská obec sa stala obeťou fašistického režimu v koncentračnom tábore Osvienčim, čoho smutným dôkazom je ich menný zoznam v tamojšom Slovenskom dome.
Nová Bystrica – kostol, kaplnka a sv. Ján Nepomucký
Najdominantnejšou časťou Novej Bystrice je klasicistická stavba kostola sv. Jána Krstiteľa. Bol dokončený v roku 1857, ale záznamy dokazujú, že miestny obyvatelia sa ho dožadovali už v tridsiatych rokoch 19. storočia. Hlavnú zásluhu na stavbe kostola možno pripísať miestnemu farárovi Lukášovi Tormášimu, ktorý farnosť spravoval v rokoch 1828 až 1870. Zvony z kostola boli počas prvej svetovej vojny zrekvirované pre potreby Rakúsko-Uhorskej armády. Kostol sa počas svojej vyše 150 ročnej histórie stal svedkom mnohých udalostí. Počas tohto obdobia došlo k jeho viacerým rekonštrukciám. Poslednou a pravdepodobne aj najrozsiahlejšou prešiel v rokoch 2007-2008. Ďalším zaujímavým objektom je socha sv. Jána Nepomuckého pôvodne stojaca v osade u Holienky pod starým cintorínom. Je jedným z najkrajších diel starobystrického kamenárskeho majstra Jozefa Kurica a bola dokončená v roku 1837. Výraznejšie úpravy na nej Kuric vykonal ešte v roku 1841. Vďaka nim socha nabrala súčasnú podobu. V blízkostí kostola stojí i najstarší doteraz zadatovaný objekt obce Nová Bystrica. Je ním kaplnka u Andrisov preukázateľne pochádzajúca z roku 1828 a jadrovými časťami spred roku 1818. K prestavbe pôvodného sakrálneho objektu na kaplnku došlo v súvislosti s kanonickou vizitáciou. Jednalo sa o zasklenú uzavretú budovu s vlastným vykurovaním. Priamo popred kaplnku viedla stará cesta cez dedinu. Všetky tieto pamiatky sú kamennými pomníkmi pre obyvateľstvo Novej Bystrice ťažko skúšané nesmierne krutým obdobím prvej polovice 19. storočia.
Nová Bystrica – pri hrádzi – vodárenská nádrž
Vodné dielo Nová Bystrica je okrem svojich úžitkových vlastností v podstate i obrovským pamätníkom obyvateľstvu zatopených obcí Harvelka a Riečnica. Bolo vystavené v rokoch 1983-1989. K celkovým prípravám stavby došlo už oveľa skôr. Niekoľko objektov z obcí bolo prevezených do pre tento účel zriadeného Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke. V oboch obciach prebehol rozsiahlejší etnologický výskum vďaka čomu sa ich kultúra zachovala v niekoľkých odborných publikáciách. Dedinou Harvelka viedla pôvodná cestná komunikácia spájajúca Kysuce s Oravou. Riečnickou časťou Stanova rieka zasa v 19. storočí viedli tzv. Terchovské cesty, po ktorých sa cestovalo do Tepličky, Gbelian a Žiliny. V priestore obcí sa natočilo niekoľko známych filmov, napríklad Pole neorané, Povstalecká história a Sedím na konári a je mi dobre. Počas druhej svetovej vojny bol ruským vojskom zastrelený mlynár Ján Ragan z Harvelky, ktorého mlyn je rovnako súčasťou expozície v múzeu a pôvodne stál v týchto miestach. V roku 1962 došlo v Riečnickej osade Leskové k ohromnému zosuvu pôdy. Podľa odborných predpokladov sa zosunulo okolo 1 000 000 metrov kubických pôdy. Každoročne vždy začiatkom júla sa striedavo v Riečnici a Harvelke konajú stretnutia rodákov oboch zatopených obcí. Vodná nádrž je v najhlbšom mieste hlboká 52 metrov, zatopená plocha je približne 181,4 hektára a obsahuje okolo 34 miliónov metrov kubických vody.
Vychylovské prahy
Prírodná pamiatka Prahy riečky Vychylovky je charakteristickým javom tokov flyšového pásma, keď riečna erózia obnažila lavice hornín a vytvorila niekoľko desiatok centimetrov vysoké prahy. Ide o typický prahovitý prietok rieky skalnými vrstvami ílovcov a pieskovcov. Dĺžka skalnatého koryta je približne 150 metrov. Na samotných prahoch možno sledovať charakteristickú flyšovú sedimentáciu a horniny typické pre jej bystrickú jednotku. Prahy boli vyhlásené prírodnou pamiatkou v roku 1973 na ploche o výmere 3 829 m2. Platí na nich štvrtý stupeň ochrany. V priestore nižšie samotných prahov došlo koncom deväťdesiatych rokov k rozsiahlejším zosuvom pôdy na nestabilnom pieskovcovom povrchu, pričom boli obnažené veľké pieskovcové skalné dosky. Tie znova zvetrali a zatrávnili sa, no i napriek tomu sa dosť výrazne zmenil vzhľad brehu. Tu stojaca socha Panny Márie pochádza podľa všetkého z roku 1831 ako pomník obetiam cholery. V osade u Pavelka ležiacej vyššie prahov sa v 19. storočí nachádzal mlyn a na kopci nad krčmou cintorín. Cesta okolo krčmy vedie do osady Šadibolovia a pokračuje takmer k štátnej Slovensko-Poľskej hranici, kde sa nachádza vrch Javorina, na ktorom bola v roku 1821 postavená hraničná strážna veža. Jednou z jej úloh bolo i zamedzenie zvýšeného pohybu zbojníckych skupín, ktoré v pohraničnom pásme operovali. Išlo však hlavne o jeden z hraničných triangulačných bodov.
Brýzgalky v Novej Bystrici
Okrem malebnosti a prekrásneho výhľadu má toto miesto aj niekoľko ďalších zaujímavostí. Obydlia respektíve budovy, z ktorých sú dnes poväčšine zhotovené chaty prípadne chátrajú, boli pôvodne sezónnymi hospodárskymi budovami. Na Kysuciach sa im dnes hovorí cholvárky, no v priestore Bystrickej doliny mali pôvodne špecifickejší názov. Volali ich „na baranoch stavanie“, prípadne len skrátenou formou „na baranoch“. Názov súvisel s valašským pôvodom tunajšieho obyvateľstva. Obydlia boli využívané hlavne v letnom období na hospodársku činnosť a pasenie statku. Neskôr sa z niektorých týchto obydlí stávali samostatné dvory na samotách. Dochádzalo k tomu hlavne pri početnom rozvetvení rodín a nedostatku priestoru v centrálnych častiach obce. Okrem samotného efektívneho účinku týchto stavieb sa okolo nich vytvorilo množstvo tradícií, piesní, príbehov a spomienok. Nejeden mládenec si našiel svoju životnú partnerku práve na cholvárku. Tieto obydlia v druhej polovici dvadsiateho storočia postupne strácali význam a naberali nový. Stali sa rekreačným vyžitím ľudí z obce i mimo nej. V osemdesiatych rokoch sa sedem tunajších dreveníc stalo útočiskom pred prenasledovaním režimu pre mnoho disidentov a chartistov. Títo drevenice spoločnými silami opravovali a priateľsky sa tu každoročne stretávali mimo dosahu všadeprítomnej ŠtB.
Podrycerová, Šudovci v Novej Bystrici, časť Vychylovka
Prírodná pamiatka Vychylovské skálie sa nachádza v katastrálnom území Novej Bystrice. Ide o charakteristický jav flyšového pásma, ktorý vznikol mohutnými zosuvmi. Tie tu spôsobili rozpad pieskovcového antiklinálneho pásma na pruh mohutných blokov vytvoriac tzv. kamenné more. Jedná sa o jeden z najzachovalejších príkladov z flyšového pásma, ktorý podmienil vytvorenie špecifických ekologických podmienok a tým aj výskyt širokej škály živočíšnych druhov. Celková výmera územia je 267 200 metrov štvorcových. Za prírodnú pamiatku bolo vyhlásené v roku 1983 a vzťahuje sa naň piaty stupeň ochrany. Miestna časť Novej Bystrice sa volá Podrycerová. V devätnástom storočí išlo o rozsiahlu osadu s takmer 300 obyvateľmi, ktorá bola v obci Nová Bystrica podobne ako Vychylovka vnímaná samostatne, avšak spravovaná centrálne. Pre úbytok obyvateľstva z dôvodu ťažkých životných podmienok, chorôb a emigrácie nikdy nedošlo k jej osamostatneniu. Bola dôležitá hlavne jednoduchým prechodom do Poľska cez sedlo Príslop, ktoré bolo v tom období často využívaným. V súčasnosti je oblasť hlavne vychýrenou chatárskou destináciou pre svoju krásu a pokoj. V okolitých lesoch možno nájsť množstvo lesných hríbov, ale aj iných lesných plodov. Vedie tadiaľto i množstvo turistických značených chodníkov, vďaka ktorým možno tieto miesta opakovane navštíviť za vždy novými zážitkami.
Rycierova hora – o druhej najvyššej kysuckej hore
Vrch Rycierova hora je druhým najvyšším Kysuckým vrchom, ležiacim rovnako ako Veľká Rača na hranici s Poľskom. Názov Rycierova hora je podľa poľskej legendy odvodený od rytiera, ktorý sa v miestnych lesoch stratil a prosiac Pannu Máriu o pomoc ho z lesov vyviedol lúč svetla. Oveľa pravdepodobnejším vysvetlením je odvodenie názvu vrchu podľa vlastného mena jeho pôvodného majiteľa. Toto meno potom zdedila aj miestna rieka a osady tak na poľskej, ako i na slovenskej strane. V hlavnom hrebeni je vrchol oddelený sedlom od vrchu Majcherová /1105 m/. Z juhovýchodnej strany ho od ďalšieho vrchu Svitková /1082,5 m/ oddeľuje sedlo Príslop /940 m/. Toto sedlo oddeľuje aj Kysucké Beskydy od Oravských. Hora má dva vrcholy. Jedeným je Veľká Rycierova /1225,5 m/ a druhým v poľskom území ležiaca Malá Rycierova /1207,2 m/. Vrcholy oddeľuje sedlo, v ktorom stojí turistická chata. Celé pohraničné pásmo Kysuckých Beskýd bolo v dávnejšej histórii trvalým miestom pohybu zbojníkov, nakoľko bolo ľahké prechádzať medzi krajinami pri hroziacom nebezpečenstve chytenia. V okolitých lesoch sa dá počas letného obdobia nájsť množstvo lesných plodov a hríbov. Zo slovenskej strany možno v priestore pod vrcholom navštíviť prírodnú pamiatku Vychylovské skálie.
Dolina Chmúra v Novej Bystrici– história oblasti
Oblasť doliny Chmúra okrem toho, že je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Kysuce, je celkom zaujímavým územím i z hľadiska histórie. V minulosti totiž celá nepatrila tak ako dnes k územiu Novej Bystrice, ale ako pozostatok pôvodnej Bystrickej obce zostali viaceré jej časti súčasťou Starej Bystrice. Dôkazom o týchto skutočnostiach je niekoľko záznamov z 18. storočia popisujúcich viaceré tunajšie lokality v majetku starobystričanov, ale i množstvo rôznych iných záznamov z obdobia 19. storočia. Priestor pôvodne slúžiaci len pre sezónne obydlia sa postupne stal i trvalo osídlenou oblasťou. Je dôležité spomenúť, že touto časťou viedla v 19. storočí cestná komunikácia na Oravu, čo dokazujú mapy druhého a tretieho vojenského mapovania. Rozšírená dosídlovacia činnosť je tu tak v tomto storočí celkom pochopiteľná. Pôvodná cestná komunikácia určite podnietila i výstavbu úvraťovej železnice touto oblasťou. V roku 1833 tu došlo k rozsiahlejšiemu požiaru, pričom finančne obyvateľom pomohla obec Stará Bystrica. Rovnako tu v roku 1846 preukázateľne prišli starobystrický richtár a podrichtár obzerať škody spôsobené búrkovou činnosťou, tak ako mali vo zvyku v samotnej obci Stará Bystrica, alebo i v Harvelke. Tieto skutočnosti okrem iného hlavne potvrdzujú pôvodnú celistvosť Bystrickej doliny v pôvodnej obci Bystrice. Vďaka nadmorskej výške je tunajšie prostredie už značne nehostinné, no i napriek tomu tu húževnatý Kysucký ľud dokázal vždy zmysluplne hospodáriť a uživiť sa.
Vychylovka – historická lesná úvraťová železnička
Historická lesná úvraťová železnica je jednou z najvýznamnejších súčastí Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke. Je zachovanou časťou bývalej Kysucko-oravskej lesnej železnice. Úzkorozchodné lesné železnice boli v prvej polovici minulého storočia typickou súčasťou lesnej dopravy na Slovensku a nahradili tak zastaranú prepravu dreva po vode. Pôvodná železničná trať s rozchodom 760 mm vedúca z Oščadnice do Chmúry, postavená v rokoch 1915-1918, bola prepojená v roku 1926 s oravskou železnicou vedúcou pôvodne z Lokce do Oravskej Lesnej. Celková trasa železníc po spojení činila na tzv. Kysucko-oravskej lesnej železnici cez 110 kilometrov trás, z čoho bolo 61 kilometrov hlavnej trate. K zrušeniu pôvodnej železnice došlo v roku 1971. Zachované zostali len výnimočne cenné časti úvraťového systému Chmúra-Tanečník o dĺžke 8 kilometrov, ktoré sa neskôr stali presahujúcou súčasťou areálu budovaného Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke. Úvraťovým systémom sa prekonávalo prevýšenie 217,69 metra na krátkom úseku približne 1500 metrov vzdušnou čiarou. Celý úvraťový systém HĽÚZ je jedným z dvoch zachovaných v priestore celej Európy.
Múzeum kysuckej dediny
Múzeum kysuckej dediny vo Vychylovke je stálou expozíciou v prírode, ktorá patrí medzi najrozsiahlejšie na Slovensku. Komplex expozície obsahuje 34 obytných, hospodárskych, spoločenských, technických a sakrálnych stavieb. Základný kameň expozície bol položený 11. 10. 1974. Prioritným cieľom bola záchrana najcennejších pamiatok ľudovej architektúry zo zátopových obcí Riečnica a Harvelka, ktoré sa stali súčasťou Vodného diela Nová Bystrica. Prvá časť expozície bola sprístupnená v roku 1981. Vybudovaných bolo vtedy 22 z celkovo plánovaných 69 objektov. Hlavným cieľom celej expozície je rekonštrukcia sídelnej krajiny a životného prostredia s prezentáciou ľudovej architektúry a spôsobu života i kultúry ľudu na Kysuciach v druhej polovici 19. storočia a prvej polovici 20. storočia. V interiéroch väčšiny budov sú inštalované pôvodné zariadenia. Poľnohospodárske políčka pri domoch prezentujú pôvodný Kysucký trojpoľný systém hospodárenia. Na pôvodnom mieste je v areáli obnovených aj niekoľko cholvárkov. Sezóna v expozícii prebieha každoročne zvyčajne v mesiacoch máj až október. Okrem permanentných služieb sa v areáli často konajú aj rôzne kultúrne podujatia a aktivity.
Upratiská – pamätník
Pamätník na Upratiskách je poctou padlým sovietskym vojakom, ktorí tu a v okolí padli počas druhej svetovej vojny. V tunajších lesoch operovala počas povstania partizánska jednotka Vasil, ktorá sa sformovala zo sovietskych utečencov a rasovo prenasledovaných ľudí v záchytnom lesnom tábore pod Veľkou Račou. Do konca augusta 1944 boli celé Kysuce obsadené nemeckou 178. divíziou pancierových zákopníkov. V jeseni partizánske skupiny na istý čas ovládli takmer celú Bystrickú dolinu. Výpady a diverzné akcie robili i v širokom okolí. V októbri boli nemecké jednotky posilnené tzv. Vlasovcami zväčša ukrajinskej národnosti a do oblasti pritiahol i 29. peší pluk nemeckej divízie. Nemecké vojská postupne začali s opevňovacími prácami na okolitých vrchoch, ale i v samotných dedinách. Pripravovali sa na príchod frontu a odpor ruským jednotkám, ktorých náporu však nedokázali odolať a postupne začali ustupovať. K rozsiahlejším bojovým stretom došlo na Veľkej Rači, ale i na tomto mieste. Ani po skončení druhej svetovej vojny si miestne obyvateľstvo nevydýchlo. V oblasti sa pohybovali tzv. banderovci a ďalšie kriminálne živly. Aby toho nebolo málo, po lesoch a lúkach zostalo množstvo nebezpečnej munície, ktorá bola hrozbou pre okoloidúcich.
Horáreň v Harvelke
Táto budova stála niekde na zažiatku neskoršej obce Harvelka. Slúžila ako príbytok panského „jágra“, ktorému pri práci asistovali hájni z obce. Nie je vylúčené, že v tejto horárni mohol bývať i tzv. „oberjager“, teda hlavný polesný pre celú Bystrickú dolinu. Dohliadal na rozsiahle panské lesné komplexy v oblasti. V očiach dobového obyvateľstva mal v radoch dedinského obyvateľstva značnú autoritu. V roku 1835 máme v tejto funkcii podloženého Jozefa Fligla. Zver mal v tom čase na starosti Anton Biegelmajer, tzv. „revir jager“.
Skalné diery – Veľká Rača
Skalné diery sú na Kysuciach ojedinelým úkazom jaskyne pseudokrasového charakteru. Rozpadom lavíc pieskovcov vznikli otvory tzv. jaskyne. Tento úkaz je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Veľká Rača, ktorá bola za rezerváciu vyhlásená v roku 1976. Výmera chráneného územia je celkovo 3 130 000 metrov štvorcových a výmera ochranného pásma predstavuje 1 970 000 metrov štvorcových. Bola vyhlásená na ochranu lesných spoločenstiev bukových jedlín ako ukážky zvyškov prirodzených lesov Kysúc na potreby lesníckeho výskumu a na zachovanie krajinného rázu významného vrcholu Kysuckých Beskýd. Zaberá vrcholovú časť kvóty Veľkej Rače a Malej Rače. Je najvyššie položeným maloplošným chráneným územím v rámci CHKO Kysuce. Platí tu štvrtý a piaty stupeň ochrany. Skalné diery ležia na trase Náučného chodníka Veľká Rača, na ktorom je rozmiestnených dokopy sedem informačných panelov. Chodník začína pri parkovisku rekreačného strediska Dedovka a je dlhý viac ako sedem kilometrov. Približný čas na jeho prejdenie sú štyri hodiny.
Veľká Rača – vrchol
Veľká Rača je najvyšším vrchom Kysuckých Beskýd. Vrch ako dominantu územia si ľudia všímali už od pradávnych čias. Spomína sa už v metačnej listine Krásna nad Kysucou z roku 1417. Po príchode valašského obyvateľstva do tunajšej oblasti v prvej polovici 16. storočia sa stala i zaujímavým miestom na pasenie horského dobytka. Tento vrch sa stal v tom čase aktérom jednej etapy tzv. Kysuckej vojny, keď medzi sebou o územie bojovali Budatínske a Strečnianske panstvo. Práve na tomto kopci došlo ku krvavej konfrontácii valachov z obidvoch panstiev. V priebehu osemnásteho a devätnásteho storočia sa tunajší priestor stal vyhľadávaným útočiskom pre zbojníkov. Využívali pohraničné pásmo k rýchlemu úniku pred prenasledovateľmi z jednej, alebo druhej krajiny. Panstvo na nich usporadúvalo tzv. lapačky. Na takýchto lapačkách sa zúčastnilo okrem panských drábov aj veľké množstvo obyvateľov okolitých obcí z Bystrickej doliny, ale aj Oščadnice. Ľudia v tom čase nemali zbojnícke skupiny v obľube, nakoľko na rozdiel od Jánošíka títo zbojníci okrádali aj chudobné obyvateľstvo. Na zamedzenie ich pohybu tu bola podobne, ako na ďalšom beskydskom vrchu Javorina, v roku 1821 vybudovaná hraničná strážna veža. Okrem toho plnila veža aj funkciu triangulačného bodu.
Kostol a iné zaujímavosti Zborova nad Bystricou
Najzaujímavejšou miestnou stavbou je rímskokatolícky kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorý bol vysvätený 8. decembra 1973. Kostol sa pre svoju krásu hrdí prívlastkom Kysucká Sixtínska kaplnka. V ňom stoja za zhliadnutie hlavne kostolné vitráže zhotovené akad. maliarom Vincentom Hložníkom, ale i korpus Ukrižovaného z duvalumína od akad. Sochára Alexandra Trizuliaka. Samotný kostol bol postavený počas ťažkých rokov normalizácie. Nemenej zaujímavé sú i po obci roztrúsené sakrálne objekty zhotovené v priebehu 19. a 20. storočia. Z nich pravdepodobne najzaujímavejšou je socha Panny Márie na konci obce v smere na Klubinu. Miestne lesy sú vyhľadávaným miestom na zber druhovo širokého spektra hríbov, ale aj rôznych lesných plodov. Obcou prechádza cyklotrasa smerujúca z Krásna nad Kysucou do Vychylovky. Tunajšími vrchmi prechádza hneď niekoľko turistických trás. Najzaujímavejšou, s nádhernými výhľadmi na Bystrickú i Krasňanskú dolinu, je trasa vedúca z Krásna nad Kysucou cez Hájnicu, Šlapkov a Matúšov vrch až na Klubinu. Trasa je značená červenými značkami. Bohatú paletu kultúrnych tradícií v obci udržiava folklórny súbor, ktorý tu pôsobí už 28 rokov.
Nález mamutieho zuba Krásno nad Kysucou
Nález stoličky pochádzajúcej z čeľuste pleistocénneho mamuta v riečisku Kysuce v chotári Krásna nad Kysucou spôsobil spoločne s ďalšími podobnými objavmi výrazný posun vo vnímaní pohľadu na osídlenosť územia paleotických Kysúc. Tieto zvieratá mohli byť v blízkom okolí ulovené pravekými lovcami, ktorých prítomnosť v tejto oblasti sa tak stala vysoko pravdepodobnou. Niekoľko nálezov predmetov z pazúrika z Ochodnice a Žiliny-Závodia tieto predpoklady len potvrdzujú. Vývoj samotného druhu mamutov odštartovala pred približne 4.8 miliónmi rokov jeho genetická diferenciácia od ázijského druhu slonov. Postupnou aklimatizáciu a prispôsobením sa chladnejším podmienkam sa tento druh rýchlo rozšíril do severnejších častí prakticky celej planéty. Jeho poslední zástupcovia zmizli z územia dnešného Wragelovho ostrova na Sibíri okolo roku 2000 pred n. l.. Príčinami vyhynutia boli hlavne vysoká lovná činnosť našich predkov a rýchle klimatické zmeny. Najbežnejším poddruhom bol podľa doterajších nálezov v oblasti Kysúc Mammuthus primigenius.
Autor textov: PhDr. Marián Liščák, PhD.