Martin Portáš alias „Dzigosik“
Významný zbojnícky kapitán, ktorý začal v roku 1688 so svojou 25 člennou skupinou ohrozovať dediny a mestečká v Uhorsku, Rakúsku, Sliezsku a južnom Poľsku. Jeho družina venovala osobitnú pozornosť šľachtickým dvorom a kúriám. Pochádzal pritom podľa dobových záznamov zo slovenskej pohraničnej obce Bystrica, teda buď zo Starej alebo Novej Bystrice na Kysuciach (keďže vtom čase bola Nová Bystrica ešte len niekoľko desiatok rokov vyčlenená z pôvodnej Bystrice, tak pravdepodobne ešte pretrvávalo označovanie Starej a Novej Bystrice ako jednej dediny, teda Bystrice). Zajali ho v Živci, kde ho začiatkom roku 1689 popravili zavesením na hák pred zrakom takmer dvoch tisícok prihliadajúcich. Ešte pred tým mu však z chrbta vytrhli dva pásy kože a odťali mu ruky. Portáš bolo pôvodne označenie pohraničnej valašskej stráže, ktorým pravdepodobne Martin Portáš predtým ako sa dal na zbojnícke chodníčky bol.
Michal Vakula
Člen družiny Martina Portáša. Bol na jar roku 1689 v Živci chytený a 10. októbra 1689 popravený. Rovnako ako veľká časť zvyšku družiny Martina Portáša pochádzal z Bystrickej doliny.
Pavol Bernát
Člen Jánošíkovej zbojníckej družiny. Bol z Novej Bystrice.
Štefan Podmanický
Jeden z najvýznamnejších notárov v oblasti Bystrickej doliny. V druhej polovici 18. storočia sa aj vďaka osvietenským reformám významne zvýšilo byrokratické zaťaženie obcí. Preto bolo potrebné aby každá obec mala svojho notára, ktorý mal nielen viesť všetku úradnú agendu obce, ale pomáhať s vystavovaním písomností aj obyvateľstvu. Štefan Podmanický bol dlhšiu dobu nielen notárom Starej Bystrice, ale i Radôstky, Klubiny a pravdepodobne i Novej Bystrice. Po zrušení dedičného richtárstva v sedemdesiatych rokoch 18. storočia pomohol zaviesť v obciach Bystrickej doliny nové administratívno-správne pomery. Spísal prísahy obecných predstaviteľov (richtárov, prísažných, obecných sluhov, hájnych atď.), položil základ pre spisovanie obecných účtov, viedol úradnú agendu obcí a dohliadal na zavádzanie a dodržiavanie reforiem dedinskej správy.
Ján a Jozef Kuricovci
Jozef Kuric sa narodil Štefanovi Kuricovi a Dorote Tomčalovej v septembri roku 1803. O živote a štúdiu Jozefa Kurica a jeho učiteľovi zatiaľ toho mnoho nevieme. Dá sa predpokladať, že umelecký talent sa dedil v jeho rodine. V záznamoch účtovných kníh sa totiž stretávame v roku 1825 s účtami stojacimi na jeho pravdepodobného príbuzného Jána Kurica, ktorému obec venovala celú stranu účtov v súvislosti s reštauráciou kostolného Tabernákula. Len za Tabernákulum dostal 28 zlatých a za pozlátenie sochy sv. Jána 5 zlatých. Na túto odmenu prispeli aj obce Klubina a Radôstka. Ján Kuric bol pravdepodobne hlavne tesár, nakoľko roku 1821 je v obecných účtoch záznam o jeho práci na truhlici[3]pre potreby obce. V roku 1830 dostal zaplatené za truhlu pre dlhoročného starobystrického rechtora Jána Pažitného, ktorý zomrel ako 74-ročný. Túto truhlu však mohol zhotoviť aj Jozef, nakoľko vlastné meno nie je uvedené.
S prvou doloženou sochou z rúk tejto rodiny sa stretávame v roku 1828. Išlo o sochu Sv. Antona stojacu dnes v časti Salajňa. Či sa jednalo o Jána, alebo už Jozefa, rovnako nie je z textu zrejmé. Rovnako nie je uvedené, či išlo o reštauráciu, alebo zhotovenie (keďže určitý sakrálny objekt je zaznačený i na mape z roku 1824, mohlo ísť skôr o reštauráciu, to však nevylučuje jej zhotovenie rukou jedného z menovaných). Je však isté, že na nejakej soche pracoval už v roku 1825, keď mu doviezli z doliny Senkov v Starej Bystrici skalu. Z nej bol podľa všetkého zhotovený náhrobok farára zo Starej Bystrice Jána Majerského.
V roku 1832 sa už stretávame s menom Jozef Kuric v súvislosti so zhotovením a výmaľbou školskej tabule. Začiatkom tridsiatych rokov už prebral remeselné majstrovstvo do svojich rúk Jozef aj preto, že Ján zomrel počas cholerovej epidémie vo veku 65 rokov.
Jozef svoje zručnosti preukázal pri tvorbe sochy Sv. Jána Nepomuckého u Skaličana a pravdepodobne aj sochy Panny Márie na začiatku Zborova nad Bystricou v smere zo Starej Bystrice. Pre tieto sochy, žiaľ, nemáme písomné doloženie, ale hlavne socha u Skaličana sa dá na základe spôsobu zhotovenia jednoznačne prisúdiť Jozefovi Kuricovi. Jeho prvou písomne doloženou prácou je kamenný kríž Ježiša Krista stojaci pred kostolom v Starej Bystrici, ktorý zhotovil v roku 1834. Táto socha je datovaná do roku 1884, čo vzniklo tak, že omylom niekto vytesané číslo 3 prečítal ako 8 a tak ho aj prekreslil. Socha je pritom určite z roku 1834, keďže Jozef Kuric za ňu zinkasoval celkovo 75 zlatých. V roku 1836 pracoval na bližšie nešpecifikovanej soche pre „pána slúžneho“. Už v tomto období bol teda Kuric považovaný panstvom za zručného majstra.
V roku 1837 vytesal sochu sv. Jána Nepomuckého pre Novú Bystricu. Pôvodne bola umiestnená v blízkosti hostinca u Holienky pod starým cintorínom. Náklady na ubytovanie a plat Kurica stáli Novú Bystricu celkovo 105 zlatých. V roku 1837 Jozef Kuric v Starej Bystrici opravoval bližšie nešpecifikovaný obraz „niže Minarika“. Okrem toho v tomto roku rekonštruoval aj sochu Panny Márie na Klubine. V roku 1841 dostal od obce za úlohu namaľovať kríže v obci. Kríž maľoval v tomto roku aj na Radôstke.
V roku 1842 pracoval na výzdobe kostolného chorusu, ale aj stavbe kríža na Klubine. Posledný záznam v účtovných knihách o Jozefovi Kuricovi máme z roku 1845, keď mu obec doplácala bližšie nešpecifikovanú prácu. Jeho poslednou prácou bolo podľa všetkého niekoľko sôch v Riečnici. Nespomína sa síce Kuricove meno, ale hovorí sa o dovezení sôch zo Starej Bystrice a platbe za útrovy majstrovi zhotoviteľovi vo výške 7,20 zlatých. Jozef Kuric zomrel na nervovú horúčku v roku 1847 vo veku nedožitých 44 rokov. Bol ženatý. Jeho manželka sa volala Žofia Kotrisová.
Ján Holáč
Možno pokladať za jadnu z najvýznamnejších osobností Starej Bystrice v 1. polovici 19. storočia. Napriek tomu, že nebol tunajším rodákom, tejto obci zasvätil väčšinu svojho života. Svojím príkladným životom si získal úctu obyvateľstva, ktoré priviedol i k postaveniu kamenného kostola v roku 1857. Holáč bol pôvodne v obci kaplánom, po smrti Jána Majerského (1824) ho 6. februára 1825 inštalovali za obecného farára („patróna“). Narodil sa v Ilave 2. októbra v roku 1796. S vynikajúcim prospechom absolvoval gymnázium v Trenčíne. V roku 1816 vstúpil do seminára v Nitre a 30. septembra 1822 bol vysvätený za kňaza. Bol Slovák, ale ovládal
i nemecký a latinský jazyk. Po vysvätení za kňaza bol sedem týždňov kaplánom v Belej, potom ho preložili do Starej Bystrice.
Býval často chorľavý. Aj počas vizitácie v roku 1828 mal týfus. V roku 1857 ochorel na žltačku a v roku 1863 dostal katar. V roku 1841 mal byť preložený do Tepličky, ale na naliehanie farníkov ho biskup nechal v obci.] Počas revolučných rokov aj jeho zastihlo opojenie dobovými udalosťami. Spoločne so Štefanom Závodníkom sa dostavil začiatkom roku 1848 k Nitrianskemu biskupovi Imrichovi Palugyaymu a domáhali sa kňazskej samosprávy, diecéznych snemov, voľby biskupov, cirkevnej ústavy, jednoducho povedané demokratizácie cirkevnej správy a vnútroštátneho života v katolíckej cirkvi. Nitriansky biskup videl v ich požiadavkách panslavizmus. Holáč a Závodník svoje konanie zdôvodňovali ako súčasť dobového trhania „aristokratických reťazí“ v cirkvi, ktorými bol spútaný ľud. Situácia v prípade jeho osoby asi nedopadla najlepšie, čo naznačuje absencia záznamov o týchto udalostiach v jeho kronike. 11. januára 1879 odišiel po 56-ročnom pôsobení na odpočinok do Čadce. Tu zomrel 7. apríla 1882 vo veku 83 rokov ako najstarší kňaz nitrianskeho biskupstva.
Lukáš Tormáši
Lukáš Tormáši sa narodil 16. októbra 1795 v Kňažiciach (dnes časť Žitavian). Za kaplána bol ordinovaný 21. septembra 1819 v Rajci. Po deviatich rokoch sa tu stal dočasným správcom. Následne tri mesiace administroval faru v Rajeckej Lesnej. Od roku 1828 pôsobil ako kaplán na fare v Novej Bystrici, kde sa po odchode Jána Špeldana stal farárom. Možno ho pokladať za najvýznamnejšiu osobnosť Novej Bystrice 1. polovice 19. storočia. Zaujímavý je záznam z roku 1832 o platbe sirotských peňazí vo výške 42 zlatých Lukášovi Tormášimu po nebohom farárovi Andrejovi Krutekovi, ktorý zomrel už v roku 1827.
V roku 1853 sa Tormáši stal dištriktuálnym sekretárom (dekanom). Počas svojho pôsobenia v Novej Bystrici zorganizoval výstavbu niekoľkých kaplniek, sôch a hlavne murovaného kostola sv. Jána Krstiteľa. O jeho stavbu i o nový zvon pre farnosť pritom žiadal biskupa už v roku 1836 (kostol bol nakoniec postavený v roku 1857). Bol pre miestne obyvateľstvo oporou počas hladových rokov, ale i počas epidémií úplavice a cholery. Do dôchodku odišiel v roku 1870. Svoje posledné roky strávil v Budatíne, kde 20. septembra 1881 aj zomrel.
Ján Bisaha
Dlhoročný richtár Novej Bystrice (1833 – 1847). Predtým podľa všetkého zastával funkciu majerského na majeri v Skríželnom. Kvôli výkonu richtárskej funkcie sa v dospelosti naučil čítať a písať. Vo svojej knihe Obrázky z hôr ho spomína aj Anton Bielek.
Ján Koňuch (Koňusik)
Dlhoročný richtár obce Klubina (s prestávkami 1828 – 1854) a dokonca v predchádzajúcom období obce Stará Bystrica (1818, 1822, 1824). Okrem toho zastával na Klubine často i funkciu notára a učiteľa. Vynikal teda okrem iného aj vzdelanosťou.
Autor textu: PhDr. Marián Liščák, PhD.